Dnes je nedeľa, 26.september 2021, meniny má: Edita
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Pútnici z Levíc: čas na zázraky

júl 08, 2010 - 15:25
Mariánska hora nad Levočou je magickým miestom. Aj preto sem už vyše sedemsto rokov mieria pútnici z blízkeho i ďalekého okolia. Najstaršiu púť na Slovensku si nenechal ujsť ani Jozef Kottra z Levíc. Spolu so svojimi štyrmi priateľmi prišiel do Levoče z mesta, kde žije, po vlastných, s plecniakom a dreveným krížom na chrbte. Vyše 260 kilometrov dlhú trasu prešiel už po siedmy raz. Pešiu púť otcov, ako putovanie na Mariánsku horu pomenoval, absolvuje každý druhý rok. Cesta do Levoče mu zvyčajne trvá dvanásť dní, počas ktorých nachádza pokoru, vnútorný pokoj, dobíja baterky a prežíva menšie či väčšie zázraky.
Foto: 

Päticu chlapov stretávame na starej, rozbitej asfaltke kúsok nad obcou Vernár o pol siedmej večer. Sú unavení, tváre i lýtka majú spálené od slnka. Na prvý pohľad pôsobia tak, ako keby kráčali iba silou vôle, ťažko prešľapujú z nohy na nohu. Celý deň sa plahočili po horách v okolí Kráľovej hole, pred sebou majú posledné metre dnešného dvadsaťpäťkilometrového pochodu.

Medzi kvapkami dažďa
„Kondíciu naberáte cestou, krízu prekonávate celý deň. Myšlienky na to, že to zabalíte a skončíte, máte v hlave stále, ale vždy sa nejako zmobilizujete a idete ďalej. Ja osobne na pochod špeciálne netrénujem, púť nie je o fyzickej pripravenosti, ale o viere,“ hovorí jeden z pútnikov Ľuboš Lehocký, tesne po tom, čo oprie drevený kríž o zábradlie na ihrisku, zloží asi osemnásťkilový batoh a s úľavou si vyzuje vibramy. Vedúci skupiny a hlavný iniciátor púte Jozef Kottra vyťahuje denník a zapisuje si doň ďalší údaj – o pol siedmej príchod do Vernára a rozhovor s redaktorom Slovenky.

V malom zošitku je do detailov zaznamenané všetko, čo sa odohralo počas predchádzajúcich desiatich dní. O niekoľko mesiacov sa z denníka stane kniha. Jednu, z putovania v roku 2005, už napísal. „Z Levíc sme vyrazili v utorok 22. júna ráno. Prvý lejak nás chytil už na ôsmom kilometri. Sme vybavení na všetko, máme so sebou pršiplášte, nepremokavé štucne, dobré topánky, ale toto bol taký dážď, že sme sa museli skryť. Nazval som to putovanie medzi kvapkami dažďa,“ hovorí s úsmevom Jozef Kottra.

Veľa nadšencov, málo šialencov
Impulzom ísť na Mariánsku púť pešo bola v roku 1998 otázka levického kaplána, aký skutok urobia veriaci jeho farnosti k cirkevnému roku 2000. Jozef navrhol pešie putovanie na najstaršiu, najväčšiu a najkrajšiu púť do Levoče. Ako sa však neskôr ukázalo, hoci sa našlo veľa nadšencov, šialencov, ktorí by sa dva týždne plahočili peši cestou-necestou, v daždi, horúčave, prachu a bez poriadneho ubytovania a sprchy, spočítali pri prvom pochode v roku 1999 na prstoch jednej ruky. Do Levoče nikdy neprišli viac ako štyria, výnimkou bude tento rok. Trasa je každé dva roky tá istá: Levice – Štiavnické vrchy – Zvolenská kotlina – Staré Hory – Donovaly – Nízke Tatry – Kráľova hoľa – Vernár – Spišský Štvrtok – Levoča. Prvýkrát ju Jozef spolu so synom absolvoval za desať dní.

Nehráme sa na hrdinov
Cestám, i keď sa po nich ide možno pohodlnejšie a aj rýchlejšie, sa pútnici snažia vyhýbať. Dôvodom je hustá doprava a teplo sálajúce s áut i rozpáleného asfaltu. Lesom sa šliape o čosi namáhavejšie, ale vďaka prírode a čistému vzduchu príjemnejšie. „Do dedín schádzame vtedy, keď potrebujeme nakúpiť. So sebou nosíme jedlo vždy na dva dni. Najdôležitejší je chlieb. Väčšinou si robíme instantné polievky, nesmie chýbať čokoláda, cukríky a multivitamíny. Stravujeme sa však aj v reštauráciách. Vodu čerpáme buď z prameňov, ktoré máme po ceste, alebo na konci dediny poprosíme ľudí, aby nám dali vodu do fliaš,“ vysvetľuje otec dvoch detí Martin. Spí sa najmä v stanoch, počas hrebeňovky Nízkymi Tatrami v chatách a útulniach, v Spišskom Štvrtku v telocvični miestnej školy.

Kritický býva tretí deň púte, telo začína byť unavené, na nohách pribúdajú otlaky, z nosenia ťažkých vakov bolia plecia i kríže. Ak vystúpate až na Kráľovu hoľu, je pravdepodobné, že dorazíte až do cieľa. Dôležité heslo však je, nikam sa neponáhľať. „Nehráme sa na hrdinov. Keď niekto nevládze, oddýchneme si, pomôžeme si. Kto už nemôže, zíde do dediny a ide domov, alebo ďalej vlakom či autobusom. Neberieme to ako slabosť. Cieľom púte nie je zničiť sa,“ priznáva Ľuboš Lehocký.

Pod ochranou kríža
Putujúci chlapi s krížom na pleciach vzbudzujú nemalú pozornosť. Jozef Kottra hovorí, že ani raz nemal negatívnu skúsenosť s ľuďmi, ktorých po ceste stretol. Nik ho nikdy neokradol ani mu neublížil. Hovorí, že je to preto, lebo kríž má svoju moc a Panna Mária putuje vedno s nimi a ochraňuje ich. Väčšina tých, ktorých pútnici stretnú, im prejavuje podporu a ochotu pomôcť.

„Ľudia na nás trúbia, blikajú nám, zakričia na nás, ukazujú nám zdvihnuté palce hore, tlieskajú. Mnohí aj zastavia a pýtajú sa, kam ideme. Starší chcú, aby sme sa pomodlili aj za nich,“ opisuje reakcie ľudí Jozef Kottra. Ľuboš Lehocký spomína na situáciu spred niekoľkých rokov, keď neďaleko Štiavnických Baní pri nich zastavil starosta a daroval im igelitku plnú sladkostí a dve fľaše minerálky. „Bol to pre nás taký malý zázrak, pretože nám akurát došli zásoby vody, bolo veľmi horúco a mali sme pred sebou kus cesty,“ konštatuje povolaním sústružník.

Bez báb!
Všetci piati pútnici sú ženatí a majú doma kŕdlik detí. Hoci svoje polovičky milujú, na Mariánsku horu sa vyberú vždy sami. So svojimi rodinami sú však v dennom kontakte, pýtajú sa na vysvedčenia svojich ratolestí a pri modlitbách myslia aj na nich. „Nie že by sme ich nechceli zobrať, ale predsa len, ženy nevydržia takú veľkú fyzickú záťaž. Navyše potrebujú istý hygienický štandard, ktorý nemáme k dispozícii. No a kto by sa doma staral o deti?“ pýta sa Martin.

Púť je duchovné cvičenie
Putovanie na Mariánsku horu je však pre veriacich Levičanov o niečom inom. Je pre nich možnosťou, ako sa zahĺbiť viac do seba, porozmýšľať nad sebou, nad svojím konaním. V lone prírody je šanca nájsť stratenú rovnováhu, prehodnotiť niektoré životné postoje, zrelaxovať duševne i fyzicky. „Doslova na každom kroku cítime Ježiša Krista, nachádzame ho v sebe. Naše otlaky sú istým spôsobom tiež utrpenie a aj takto si chceme pripomenúť jeho prítomnosť. Pre mňa je púť osviežujúce duchovné cvičenie,“ vyznal sa z pocitov Martin.

Pre Jozefa Kottru je púť časom na meditáciu a hľadanie vnútorného pokoja. „Prvé dva dni myslím ešte na to, čo som mal urobiť doma, v práci. Ako čas plynie, prestávam o tom rozmýšľať, začínam byť pokojnejší a vyrovnanejší. Keď prídeme do Levoče, môžem rozjímať a krajšie sláviť sväté omše a prijímať Božie milosrdenstvo,“ vysvetľuje Levičan, ktorý sa už nevedel dočkať, kedy sa ocitne pred bazilikou na Mariánskej hore a medzi tisíckami iných pútnikov si vychutná polnočnú omšu.

Najstaršia a najväčšia
Levoča patrí k najstarším pútnickým miestam na Slovensku. Prvá kaplnka vyrástla na Mariánskej, vtedy ešte Olivetskej hore v roku 1247. Levočania ju postavili ako prejav vďaky Božej Matke za záchranu mnohých životov pred vpádom Tatárov. Prvé púte sa na horu uskutočnili okolo roku 1300 a pokračujú bez až dodnes. Výnimkou neboli ani roky, keď vo vtedajšom Československu vládli komunisti, ktorí videli v cirkvi nepriateľa a veriacich i kňazov za vieru rôzne perzekvovali.

Počet pútnikov stúpol po tom, čo v roku 1984 vyhlásil pápež Ján Pavol II. chrám na Mariánskej hore za baziliku minor (menšiu). Pápež Ján Pavol II. sa na púti zúčastnil počas svojej návštevy Slovenska v roku 1995. Každoročne navštívi Mariánsku horu približne 1,5 milióna ľudí. Počas troch dní púte sa na obradoch a modlitbách zúčastní približne pol milióna veriacich. Pred piatimi rokmi bola Mariánska hora zapísaná medzi dvadsať najväčších európskych pútnických miest.

Autor: OLIVER ONDRÁŠ
Foto: autor, archív

- - Inzercia - -